Denník študentky | Diel 4: print('Nevzdám to!') – Môj prvý riadok kódu

Ahoj,

niektoré názvy lekcií vedia vyvolať rešpekt aj obavy ešte skôr, než sa vôbec začnú. „Krása algoritmov.“ Pre mňa niečo vzdialené. Chladné. Nedostupné.

Mala som chuť zdupkať. Presne ten typ témy, pri ktorej si potichu povieš: možno som si predsa len naložila priveľa.

A potom lektor povedal, že je učiteľ.

A mne odľahlo. Nie preto, že by téma zrazu bola jednoduchšia, ale preto, že som vedela, že ma niekto prevedie. A bolo to cítiť. V spôsobe, akým vysvetľoval. Ako rozkladal zložité na menšie časti. Ako vytváral priestor na otázky bez pocitu trápnosti.

Zrazu to neboli veľké neuchopiteľné pojmy. Boli to kroky. Postupnosť. Logika.

Vtedy som pocítila úľavu. Nie preto, že by som všetkému rozumela. Ale preto, že to už nebolo cudzie. Napadlo mi, že algoritmy žijem častejšie, než si myslím.

Keď pečiem koláč, idem krok za krokom. Ak zmením poradie, výsledok je iný. Keď učím dieťa základným návykom, opakujem. Najprv toto. Potom tamto. Postupnosť. Logika. Rozhodovanie.

Otvorili sme editor a začali písať prvé riadky kódu.

V tej chvíli prišiel strach. Nie rešpekt. Nie mierne obavy. Skutočný strach.

Z prázdnej obrazovky. Z toho, že nebudem vedieť, čo napísať. Že sa pomýlim. Že budem najpomalšia v miestnosti. Python už nebol len slovo. Bol realitou predo mnou.

A tentoraz som necúvla.

Prvý riadok. Jednoduchý. Krátky. Možno triviálny. Ale bol môj.

Cítila som obrovskú hrdosť. Ešte nedávno by som si na to netrúfla. Napísať kód. Áno, jednoduchý. Áno, s učiteľom po boku. Ale aj tak.

To, čo bolo ešte nedávno vzdialené, chladné a nedostupné, dnes už také nie je.

A ak má mať táto cesta svoju vetu, potom znie takto: 

Nevzdám to!

Tvoja Viki