Denník študentky | Diel 3: Už nemusím volať kamarátom informatikom

Ahoj,

tak a mám prvú lekciu za sebou.

Prvá hodina mi potvrdila, že som sa rozhodla správne. Že som sa pridala. Že som ten krok naozaj urobila.

Otvorili sme prvú kapitolu - Osobný hardvér. Zatiaľ som v pohode. Zatiaľ všetko chápem. A to je pre mňa malý zázrak.

Bolo fascinujúce rozobrať notebook. Držať v ruke úložisko. Vidieť všetky tie mikrokáble, materskú dosku, súčiastky, ktoré som doteraz vnímala len ako abstraktné pojmy. Zrazu to neboli skratky. Boli to konkrétne veci. Hmatateľné. Zrozumiteľné.

Hltala som každé lektorovo slovo a cítila som obrovskú vďačnosť za to, že sa mi v hlave začína robiť poriadok.

Uvedomila som si, že najdôležitejší systém, ktorý sa tu začína aktualizovať, som ja.

V spleti skratiek - HDD, SSD, GPU - sa zrazu rozjasnilo. Už nemusím hovoriť: „Nerozumiem reči tvojho kmeňa.“ Už viem, na čo sa pýtať. Už viem, čo si všímať.

Možno to znie ako maličkosť, ale po tejto hodine viem, že si najbližší notebook vyberiem sama. Bez toho, aby som musela volať kamarátom informatikom a cítiť sa trochu „mimo“. Nie preto, že by som teraz vedela všetko. Ale preto, že sa prestávam báť toho, čomu nerozumiem.

A to je pre mňa obrovský posun. Možno väčší, než som si ešte pred pár týždňami vedela predstaviť.

Uvedomujem si, že chvíle, keď si budem pripadať stratená, ešte určite prídu. Možno pri náročnejších témach. Pri programovaní. Pri Pythone. Ale dnes som si dokázala, že aj neznáme sa dá rozobrať na súčiastky.

Ak takto vyzerá začiatok, som zvedavá, kam až ma táto cesta zavedie.

Tvoja ViKi